Ciao,
nebudu sem celý text vypisovat. Když jsem dnes viděl Rinpočeho na vozíku, nedalo mi to... abych tento text takto nepřipomenul.
Text pochází od praktikující dzogčhenu, žačky NNR, Tsultrim Allione. Vkládám ho do komentáře příspěvku. I když je to pár let, co text vyšel, je pro mě zásadním pohledem na Rinpočeho "pobyt" tady mezi námi, Rinpočeho bódhičitu a způsob, jak více než 30 let předává vzácné nauky dzogčhenu a pomáhá nám k jejich pochopení a praktikování.
Občas si ve chvíli, kdy si jako adept dzogčhenu trošku bezstarostně dovoluji "nakládat" s Rinpočeho vzácnými naukami, vzpomenu na tento článek, a hned mě to trošku "sklapne" a víc mě to přivádí k pěstování pokory před tím, co pro nás učitel každodenně podstupuje. Nechci aby to znělo pateticky, ale myslím, že ten článek dobře vystihuje mnohé z věcí, které ne vždy Rinpočeho žákům docházejí, tedy aspoň mě samotnému.
Dobré dny.
Pablo
Dávanie a prijímanie
OdpovědětVymazatTsultrim Allione
Vo svojom minulom živote dal Buddha svoje telo hladnej tigrici, aby mohla nakŕmiť svoje mláďatá. Niekedy sa zdá, že aj Namkhai Norbu Rinpočhe dáva svoje telo Komunite dzogčhenu, aby nás nakŕmil.
V roku 1983, v Anglicku, na retreate v Nortfolku bol Rinpočhemu diagnostikovaný stav takmer úplného vyčerpania. Cestoval po svete, dával náuky, bez jediného dňa odpočinku pred alebo po retreate.
Aj po tejto diagnóze pokračoval v učení. Po učení hovoril s ľuďmi, aj pri jedle hovoril s ľuďmi, neustále učil, neustále dával sám seba.
Keď sa vrátil do Talianska, musel riešiť všetky tie problémy v Komunite, v práci na univerzite i svoju zodpovednosť voči rodine. Nemal nikdy čas na odpočinok. Nakoniec Rinpočheho telo začalo reagovať. Krvný tlak sa zvýšil do takej miery, že doslova umieral pre nás. Potom spomalil, zmenil stravu, cestoval pomalšie a rok neučil. To však nebolo pre jeho dobro, ale pre naše, aby mohol na svete ostať dlhšie a učiť nás.
Koľko sme už dostali, koľko neoceniteľných náuk, koľko osobnej starostlivosti a láskavosti, koľko ochrany, amuletov, požehnaní, osobných otázok a rád? Ako bol náš život požehnaný jeho prítomnosťou? Koľko sme získali z jeho spisov, jeho konferencií, náuk a učení? Koľko z jeho ťažko zarobených peňazí išlo pre naše dobro ako investície na budov a na komunitu? Ako často vrátil všetky príspevky zo svojich náuk Komunite, aby nám pomohol vytvoriť retreatové kabíny alebo miesta na prax? Do akej miery je svet lepší vďaka jeho prítomnosti? Koľko term objavil a koľko tibetských kníh napísal, ktoré prinesú svetu úžitok v budúcich rokoch?
Keď sa začne hovoriť o platení členských príspevkov, niekedy sa ľudia sťažujú, koľko to bude stáť, a hneď sa pýtajú, čo z toho budú mať, či sú nejaké zľavy, či je niečo zadarmo. Mohli by sme sa spýtať nie koľko málo mám dať a koľko veľa dostanem, ako pri nejakom biznise, ale mali by sme sa pýtať, koľko môžem dať, s akým postojom môžem dať, a ako?
Kedysi som bola v Indii s Abo Rinpočhem, ktorý mal tibetských i západných žiakov. Všimol si a hovoril, že je smutné, že západniari majú tak veľa a dávajú tak málo, zatiaľ čo tibeťania majú tak málo a dávajú tak veľa.
Hovoril, že západniari strácajú vzácnu príležitosť získať zásluhy. Zásluhy a múdrosť sú dve veci, ktoré treba nahromadiť, aby sme postúpili na ceste. Hovoril, že západniari sa často zaujímajú iba o akumuláciu múdrosti a nechápu význam akumulácie zásluh. Chudobní tibeťania dávajú pri ganapúdžach veľa, zatiaľ čo oveľa bohatší západniari sú skúpi a strácajú tak cennú príležitosť nahromadiť zásluhy.
Chápať dar komunite ako cenu, ktorú platíte za niečo, čo kupujete, je skutočne zlým náhľadom. Vedie k negatívnej karme a rozpusteniu pozitívneho spojenia s náukou. Štedrosť alebo veľkodušnosť (liberality) je prvou zo šiestich páramit, pretože je tak dôležitá.
Skrblivosť vytvára chudobu, zrodenie vo svete duchov, neschopnosť priťahovať bytosti a neschopnosť dosiahnuť osvietenie.
V Uma Džugpa (Madhjamakávatára I, 10) sa hovorí:
“Vidiac, že dokonca aj bohatstvo pramení zo štedrosti,
chcem šťastie pre všetky bytosti
Aby nikto nebol bez šťastia a bohatstva.”
Buddha Šákjamuni hovoril najskôr o štedrosti. Hovoril, že pre štedrého človeka nie je ťažké dosiahnuť osvietenie. Materiálne bohatstvo, ktoré nedáme, nemá žiadnu vlastnú (intrinsic) hodnotu a nevedie k realizácii, zatiaľ čo čokoľvek dáme, má hodnotu tým, že hromadíme zásluhy. To znamená, že všetko bohatstvo, ktoré skladujeme, nemá skutočnú hodnotu , ale len čo ho dáme, “necháme ísť” s pocitom štedrosti, stane sa veľmi hodnotným. To je zaujímavé, lebo je to presný opak toho, čo si obvykle myslíme. Obvykle si myslíme, že to, čo máme, má hodnotu a slúži nám a to, čo dáme nemá pre nás už žiadnu hodnotu. Ale náhľad náuky je obvykle opačný ako normálny pohľad, pretože bežný postoj je založený na zmätku a spevnení ega. To vedie k ďalšej bolesti a utrpeniu.
Na južnej strane mandaly piatich buddhovských rodín je Ratnasambhava, “Klenot zrodený”, zlatý žltý Buddha, ktorý sedí v pozícii dávania s pravou dlaňou smerujúcou von. Ratna znamená “Klenot” a predstavuje transformáciu túžby a pýchy, ktorá vychádza z pocitu, že nie ste dostatočný a nikdy nebudete mať dosť, do rovnosti (equanimity) a obohacujúcej prítomnosti. To prichádza skrz rozpoznanie toho, že všetky bytosti trpia, ale súčasne majú buddhovskú podstatu.
To je Buddha spojený s prosperitou a transformácia sebe-stredného pocitu na súcit o otvorenosť. On je transformáciou pocitu ako “Nemám dosť na to, aby som dal, nedokážem to...” do dávania.
Ženský Buddha juhu je Mamakí, čo znamená “mojkovstvo” (mineness). To znamená, že vidí všetky bytosti ako svoje deti, identické s ňou samou, čo vychádza z jej skúsenosti jednoty života, múdrosti vnútornej jednoty, ktorá vytvára mier a rovnováhu.
Gampopa hovorí, že existuje správne a nesprávne dávanie. Nesprávne dávanie je dávanie toho, čo druhým škodí, alebo za účelom získania slávy alebo s pocitom rivality voči ostatným. Najzákladnejší zámer dávania je zo strachu pred chudobou v budúcom živote, alebo (s motiváciou) dosiahnutia moci a bohatstva v budúcnosti. Nie je dobré dávať zbrane, alebo jedlo nenásytníkom alebo pitie alkoholikom. Nemali by sme dávať darček, ak sa z toho neradujeme, ak sme nahnevaní, alebo s pohŕdavosťou či neprívetivosťou.
Pravý dar je dar tela, hoci dokiaľ nie ste bódhisattva na veľmi vysokom stupni, nedoporučuje sa to. Pre praktikujúceho tantry je telo mandalou a mal by ho preto aj takto ceniť. Správny postoj je postoj dávania toho, čo má hodnotu. Príjemcovia (daru tela v praxi čö) tvoria štyri kategórie: najcennejšie bytosti - duchovní učitelia a Tri klenoty, tí, čo nám pomohli a pomáhajú - naši rodičia, potom tí, čo sú chorí a osirotení a napokon tí, čo nám ubližovali.
Existuje aj dar neustrašenosti (fearlesness) - ochrany pred strachom. To znamená chrániť niekoho, kto sa bojí. Je to napríklad poskytnutie útočiska žene, ktorá je bitá svojím manželom alebo zbavenie strachu niekoho, kto žije v úzkosti pred zlodejmi alebo sa bojí zvierat, potopy apod.
Najväčší dar je dar Dharmy. Dharma by sa mala dávať len tým, ktorí o ňu majú záujem.
Dávať by sme mali bez akýchkoľvek ambícii na materiálny zisk, slávu alebo iný svetský prospech. Namkhai Norbu Rinpočhe predáva náuku vždy práve takto. Dáva ju zo súcitu. Niekedy jednáme tak, akoby sme mu preukazovali službu tým, že podporujeme komunitu alebo prichádzame na jeho učenie. To je prevrátené hore nohami. Tým, že nás učí, preukazuje on veľkú láskavosť nám. Tým, čo mu za to dávame, mu nepreukazujeme láskavosť, je to dobro pre nás samých alebo pre svet. Skrz náš rozvoj transmisií, ktoré sme obdržali a našou podporou jeho iniciatív mu dávame dôvod k tomu, aby zostal.
Dávať s transcendentnou bdelosťou (pradžňá) znamená dávať s vedomím, že ten, kto dáva, dar aj prijímateľ sú prázdni. To sa hovorí v praxi čo pred obetovaním náuky dzogčhenu: “Nakoniec všetko – obetovanie, ten, kto obetuje i tí, komu je obetované spočinú v (nemodifikovanom stave) Dzogpa čhenpo A.....”
Keď dáme s týmto postojom hoci aj drobnú vec, zásluhy, ktoré získame, budú väčšie, ako veľký dar poškvrnený očakávaním nejakej odmeny. Takže aj malý dar daný s rozpoznaním súcitu a prázdnoty môže pomôcť mnohým materiálne i duchovne. Motiváciou dávania je uviesť všetky bytosti na cestu k realizácii. Za dar by sme nemali nič očakávať ani byť (k ničomu) pripútaní.
Takže zo štedrosti riadenej šúnjatou a súcitom nevzniká samsára. Naopak, (takáto štedrosť) je sama o sebe čistá a vedie k oslobodeniu. Dôsledkom, či už to chceme alebo nie, bude radosť, schopnosť priťahovať druhých a tak im pomáhať na ceste k osvieteniu, sila, dobrý vzhľad (complexion), šťastie a neznalosť strachu. Skrz dar Dharmy sa rýchlo stretneme s Buddhami. Pretože však žijeme vo svete konzumu a komercie a na tomto základe musíme veci každý deň hodnotiť, je ľahké v takýchto pojmoch premýšľať aj o Komunite. Ale to je skutočne zlý náhľad. Namiesto toho by sme mohli premýšľať o tom, čo môžeme Komunite ponúknuť. Nemusíme mať veľa peňazí, ale môžeme ponúknuť energiu. Energia je zlatom Ratnasambhavu. Môžeme praktikovať, maľovať, písať (na počítači), telefonovať, prekladať, organizovať, stavať, podporovať a otvoriť svoje srdce a ruky mnohými spôsobmi.
Toto všetko je štedrosť. Kľúčom je náhľad, postoj, s akým veci robíme. Môžeme nasledovať príklad nášho učiteľa a ponúknuť svoje telo, reč a myseľ, čo povedie k zmenšeniu utrpenia a dosiahnutiu šťastia.
Náuky zanikajú a miznú, sily materializmu sú na vzostupe a budúcnosť línie je neistá. Preto náš učiteľ pracuje dňom i nocou. V Trungpa Rinpočheho “Sádhane všetkých siddhov” je citát, ktorý sa k tomu hodí: “Jediná obeť, ktorú môžem urobiť, je nasledovať tvoj príklad.”
(článok z časopisu Mirror 19, prel. L.Ch.).
Pavle diky za clanok. Peniaze a moc su silna velicina,kiezby som nemal taku priputanost:)
OdpovědětVymazat